My, deti stratenej generácie
S Erichom Maria Remarquom sme sa spoznali počas strednej školy. V tej dobe zmien a dôležitých životných rozhodnutí sa pri románe Na západe nič nové, napodiv vytvorilo niečo nové, zvláštny jav a prejav rovnakých myšlienkových pochodov, hlboký súzvuk, ktorý nik z nás dvoch v skutočnosti nečakal ani vo sne, za pravdepodobnejšie sme pokladali obkľúčenie našej planéty cudzincami a zničenie tejto inak vraj úrodnej zeme.
V tej dobe, podľa našich predstáv, stratenej generácie, do ktorej sme obaja vpadli a napriek úsiliu a kopaniu sa z nej nevedeli vyhrabať, sme sa rozhodli uviaznuť v zákopoch spoločne. Možno to bola platonická láska na prvý odstavec, alebo nás spojila nezvyčajná magnetická sila, ktorá sa v tú dobu šírila svetom ako mor, a možno sme sa mali stretnúť už dávno, ale niečo zjavne zlyhalo. Nech to bolo akokoľvek, bez zbytočných filozofických fráz a dilemy sa z nás dvoch, cudzincov a na prvý aj druhý pohľad nepriateľov, bojujúcich za rozdielne hodnoty, s inými názormi a hlavne s priepastným rozdielom v životnosti, stali verní priatelia. S radosťou a hrdosťou môžem povedať, že po prečítaní ! Erichových ! kníh, jeho životopisov, listov, bibliografií a každého článku s jeho menom, sme sa rozhodli odhodiť vlastenecké a kresťanské predsudky, a vykanie premenili na tykanie, avšak iba v čase nutnom, medzi nádychom viet a výdychom myšlienok. Inak je dôležité, z pracovného a profesionálneho hľadiska, ostať verný příjmení.
Mohla by som vám, verným čitateľom, vykladať o jeho živote v Osnabrücku, narodení, pôvode jeho otca a prezývke Kramer, ktorú dostal neprávom, alebo vám rozpovedať príbeh smrti jeho matky, súrodencov... Tieto príliš surové, osobné zážitky si radšej necháme pre seba... a pre nadšencov sú tu stále aj iné zdroje ako môj článok, je ich mnoho varujem vás! 😃 Stačí ak vieme, že všetky tieto činy, osobný, nie príliš lákavý život, nielen vplyv vojny a zjavného grobianskeho vlastenectva a pýchy, vstúpili do jeho duše ako chrliaca láva, ktorá zo sebou nielen brala všetko dobro a vieru, no zanechávala spálene územia zaliate sadzou, pochybnosťami, nedôverou, depresiami a temnotou.
Erich, milujúci všetky tekuté zložky s pridanými percentami, tuhý zbožňovateľ nikotínu a vášnivý neskrotný milovník žien! Pri takomto opise by sotva dokázal byť niečím vzorom, iba ak v páchaní týchto závislostí, z ktorých sa nikdy nevyliečil, ani neliečil.
Ako je možné, že práve moje romány, ktoré majú kresťanskú tematiku, kde hrá hlavnú úlohu Boh a viera, môžu byť inšpirované mužom, ktorý o Bohu viedol milióny debát, úvah, a na počudovanie sa máloktorá z nich končila víťazne na strane toho, kde je tie moje? Pretože ak ho spoznáte do hĺbky, preniknete popod tajuplný svet čierneho atramentu uvidíte niečo beštiálne úžasné.
Nielen váhania, otázky a debaty plné prehreškov a prejavov zlosti, hnevu či súženia...uvidíte muža, ktorý sa napriek tomu všetkému aké zložité, sakramentsky hnusné a kruté viedli ľudia stratenej generácie životy, nikdy neprestal zamýšľať nad pravdou. Nikdy neprestal hľadať, bádať a skúmať.
A to je to, čo nám dnes tak veľmi chýba. Túžba poznať pravdu. Zahĺbiť sa do problematiky, obracať ju zo všetkých strán, nedívať sa na jednu hranu a nevšímať si ostatné. Je tak mylné a fádne zabúdať, že sme tu práve nato, aby sme váhali, kládli si otázky a neustále niečo v živote hľadali. Keď prestaneme uvažovať, klásť si otázky a pýtať sa samých seba, stávame sa strojom, jednoduchými požívateľmi našej planéty, neživými dušami, zaostalými tvormi.
Och, mohla by som sa rozpísať tak veľmi, že táto strana by nemala konca a jej čierna časť by vás zahalila do plášťa a ešte párkrát obtočila zem, až kým by ju nepriškrtila...
Erich Maria Remarque, žil v dobe stratenej generácie. Obdobie dvoch vojen, bitky, nielen na fronte ale ešte väčšie a honosnejšie v srdciach preživších. Okolo nás dnes nečíhajú zbrane, nestrieľajú po nás a nebijú nás, no aj my sa dnes ocitáme v dobe stratenej generácie, žijeme si ju vo svojom vnútri. Tratíme sa zo zeme a v tom najhoršom pochmúrnom prípade sa stávame iba podmienenými vlastníkmi vlastných duší. Keď je pre nás samozrejmosťou sebeckosť, pýcha je cnosť a egoizmus či materializmus nie sú len samozrejme ale aj vítane, milovanie samých seba pred druhými je výsadou populizmu a sebareflexia je pojem, ktorý sme vyradili zo slovníka, pretože nám ním druhí obnovujú dušu, je priam až zjavné, že sme rovnako stratení. Na rozdiel od minulosti, my máme to šťastie mať svoju budúcnosť a vlastnú dušu vo svojich rukách. Kiežby táto skutočnosť bola platná aj v ich rokoch.
On zlyhal, my nemusíme. Oni nemali na výber, my máme. A to je na tom to najkrajšie, nádej. Nádej, ktorá u nich umrela na bojisku a u nás ešte stále žije. Je tak ľahké dolapiť ju.
Píšem, píšem... asi budem končiť... možno, ak moje city k tomuto zvláštnemu, všestrannému mužovi znova nevydržia v mojom srdci, ozvem sa a poviem vám o ňom viac...zatiaľ vám pripájam zopár citátov zo spomínanej knihy! Nanešťastie som svoje klávesy už pred rokmi predala, no aj tak mám tú možnosť slobody napísať vám tento článok, nie je to skvele? Zjavne by bolo lepšie, ak by to možné nebolo. (Prinajmenšom by môj manžel nemusel verejne žiarliť na muža zo záhrobia.) 😀
Dúfam, že ak ste sa práve aj vy do toho muža knižne zamilovali, nebudete uberať priestor nášmu priateľstvu! Žite v ríši snov, deti stratenej generácie...
⃟
Keď som bol mladý, tvrdil som, že muž nedokáže milovať. To som potom odvolal. Človek sa musí prepracovať od úplne pohlavnej, telesnej lásky k láske duchovnej. Mnohí ľudia označujú za lásku omámenie zmyslov, ale láska ma predovšetkým duchovnú, duševnú podstatu. Preto ešte nemusí byť platonická, umelá a netelesná, ale fyzický súlad by mal byť iba vystupňovaním alebo prebudením psychického kontaktu. Láske je opojenie. No nie opojenie zmyslov ale duší. Súzvuk duší, vyvrcholený v maximum a podnecovaný telesne - to je celá láska.
Čo ty nazývaš dobrým, môžem ja nazvať zlým. Čo je správne pre jednotlivca, môže byť nesprávne pre druh. Čo je vysoké pri pohľade z údolia, môže byť z hory nízke.
Až
ten, kto sa dokáže dobrovoľne vzdať milovaného človeka, aby mu nebránil v šťastí,
miluje naozajstne a naplno.
Človek môže žiť navonok, alebo vnútorným životom. Ide len o to, ktorý z tých životov je cennejší.
To jediné, čo človeka nesklame je Boh a smrť.
Vernosť nie je cnosť, ktorú si človek prisvojí s prsteňom.
Deti sú ako nežné kvety túžiace po svetle, ale keď ho nedostanú rýchlo sa obracajú k veciam prízemným.
Život je Boh.
To je to záhadné, to zázračné na žene. Môže prejsť močiarmi a skoro sa utopiť v bahne - a predsa dokáže vyviaznuť z tej spúšte biela a nepoškvrnená. Môže byť hriešnicou a aj tak zostať nevinná a čistá. Je ako vták Fénix, ktorý sám seba spáli, a vzlietne z popola znovuzrodený.
Láska je najvyššou formou, kde sa rozpúšťame v sebe navzájom - je to najvyšší stupeň sebectva v najhlbšom rozdávaní seba a všetkého.
Ty
si ako vzácna kvetina, ktorá otvára svoj kvet len raz – a potom už nikdy. A rovnako
sa aj tvoje srdce otvára láske iba jediný raz – a nikdy viac.


Komentáre
Zverejnenie komentára