1.kapitola : Vyhradené pre Teba

 Vyhradené pre Teba

Prológ

Nie je to ako vietor či dážď. Nemôže to byť ani búrka, hurikán či vulkán. Nie je to ani príliv, zemetrasenie, ba nebodaj požiar, záplavy. Nič, čo je prirodzené pre túto zem, nemôže byť tomu podobné. Všetko sa tu deje akosi pravidelne, z moci prírody či ľudí, systematicky.

Je to niečo celkom iné.

Rozumiete?

Nedá sa to presne opísať či vysvetliť slovami, tie sú príliš obyčajné, aby vedeli vystihnúť niečo také nadpozemské. Nič ľudské, ale božské.

To, čo vzniklo v tejto chvíli, bolo silnejšie, mocnejšie a prudšie ako javy na tejto zemi.

Bol to moment, keď sa Božia ruka natiahla spoza mraku, aby vniesla medzi dvoch ľudí stojacich medzi životom a smrťou nadpozemskú vec.

Vieru v lásku, dobro a život, ktorá sa nikdy nepominie, iba zosilnie.

Boh nie je len slovo.

Boh je láska.

Pochopila som to v jedinom momente.

Keď si vstúpil do môjho života.

Spoznala som lásku. Spoznala som teba.

 

 

 

1. kapitola

Som príliš slabá na to, aby som s tým dokázala bojovať. A príliš hrdá na to, aby som sa s tým zmierila.

 

Ema

Viete, aký je to pocit, keď sa ocitnete na konci mosta, odkiaľ nevedie už žiadna cesta?

Všetko za vami pohltila hustá hmla a vy nevidíte ani na krok. Cesta dopredu neexistuje a tá, odkiaľ ste prišli, sa už pomaly stráca v nekonečne.

Moje telo pochytil záchvat smútku a trpkej bolesti. Zaslúžila som si to? Alebo prečo sa to stalo práve mne? Tak veľa múdrych a milujúcich žien o to prosí a ja, ktorá si to vôbec nepriala, som dostala najvzácnejší dar, po akom túži každá žena.

Hľadela som do prázdna. Voda pod mostom bola hlboká a chladná. Ako moje srdce, ktoré v tejto chvíli zívalo prázdnotou a samotou.

Nikdy som si to neželala. Nie takto a v takejto situácii.

Jediná možnosť, ktorú som videla, bola táto rieka, s ktorou sme si boli také podobné. Rozvášnené, neskrotné, a predsa stačila jedna chvíľa, jedno obdobie sucha a my sme stratili sily.

Pevne som sa držala zábradlia na moste. Bola to posledná hradba, bariéra, ktorá ma chránila pred zúfalstvom. Odhodlala som sa prekročiť ju a s roztraseným telom sa pohla vpred. Moje chudé nohy zastali na úzkom páse betónu, ktorý siahal poza opevnenie mosta.

Triasla som sa a cítila, ako sa chveje i malé nevinné telíčko v mojom vnútri, ktoré som sa chystala pripraviť o život.

Mala som sa stať mamou.

„Odpusť mi. Prosím, prepáč,“ zašepkala som. Chcela som sa ho poslednýkrát dotknúť. Pocítiť tlkot jeho srdca pod mojím. Splynutie mojej hebkej pokožky na miernom vypuklom brušku, ktoré ho tak verne chránilo. Nedalo sa. Ak by som uvoľnila jednu ruku zo zábradlia, spadla by som a žiadny dotyk by už nenastal. Pohltila by nás voda. Tak ako som si to aj priala.

Musím to urobiť. Pre naše dobro, utešovala som svoje pochybnosti, ktoré silneli spolu s blížiacim sa koncom.

Po líci sa mi skotúľala slza. Nemá sa o nás kto postarať. Všetci, ktorí ma ľúbili, ma už zavrhli. Nikto nás nechce. Teba. Je mi to veľmi ľúto. Ako to, že ťa nedokážu ľúbiť tak ako ja? Neviem, ako vyzeráš, netuším, či si chlapec, alebo dievča. Je mi to však jedno, pretože si moje. Moje! A nemôže to zmeniť nikto. Nedonútia ma, aby mi ťa odobrali a zabili. Radšej umriem s tebou. Tu a teraz.

Spoločne.

Nezvládla by som žiť bez teba. Vlastne nedokážem žiť už vôbec. Som zlomená. Na tisíc malých kúskov. Sú ženy, ktoré po zistení, že sa na svet pýta nový život, plačú od radosti a druhé od smútku. Vôbec to nie je fér.

Prečo, Bože? Prečo si ma donútil až do tohto?!

Začula som hlasný a ťažký povzdych, ktorý sa ozýval mojím vnútrom.

Víry v rieke naberali na sile, blížila sa búrka. Naše telá sa stratia navždy, ponesú ich mocné vlny Dunaja. Možno sa dostaneme až do mora.

Opäť sa ozval povzdych a kroky smerujúce ku mne.

Si to ty? Naozaj, Bože? Tak predsa ti na mne záleží a prišiel si nás zachrániť?

Zatvorila som oči a načúvala krokom. Boli čoraz bližšie. Cítila som, že nielen moje srdce začalo biť rýchlejšie. V našich telách sa rozlieval príval neopísateľnej radosti a milosrdenstva.

Kiežby si to bol naozaj Ty. Vyvolil si nás a zachránil. Kiežby som ti dokázala veriť, že ma po všetkom, čo som urobila, naďalej miluješ, že ti stojím za pár chvíľ tvojho drahocenného času.

Pocítila som chladné mužné ruky dotýkajúce sa mojich pevne zovretých dlaní na zábradlí, ktoré ma teraz jediné delilo od smrti.

Život a smrť. Aká tenká hranica medzi nimi existuje? Je to len chabý špagát, po ktorom kráčame každý deň. Život a smrť. Čo sme ochotní pre ne urobiť?

„Podaj mi ruku a pomaly sa otoč. Budem ťa držať,“ začula som chlácholivý hlas. Zdalo sa mi, že počujem anjela, ktorý mi šepká utišujúce slová priamo do ucha.

Stále som sa držala pevne.

Naozaj? Skutočne existuje možnosť, že niekomu na nás záleží? Alebo je to len smiešny sen a ja som už dávno mŕtva?

Pustila som sa…

Odrazu som bola ľahká ako pierko nesúce sa vo vetre.

Krátko a nezáväzne som letela priamo do náručia vetra, ktorý obkolesoval moje telo zo všetkých strán. Úplne som sa mu odovzdala.

Pustila som sa, aby ma mohli zachytiť niečie ruky.

„Výborne, teraz sa iba opatrne otoč a jednu nohu prelož cez zábradlie.“

Vykonala som všetko, čo mi hovoril tento mužný hlas. Tá niť, tenký špagát, rozdiel medzi životom a smrťou. Nebolo to zábradlie, ale tento hlas, ktorý ma zachránil pred rozbúrenou riekou.

„Som tu. Držím ťa. Nemusíš sa báť,“ ozýval sa v prítmí chlácholivý hlas.

So zaslzenými očami a telom trasúcim sa od strachu som pocítila, ako ma zobral do náručia a opatrne ma dostal z nebezpečnej zóny.

Opäť som mala pod nohami pevnú zem. Teplé telo môjho strážneho anjela ma silno objalo a hladilo po chrbte. „Už je dobre, už je dobre,“ zneli slová z jeho úst.

Zodvihla som hlavu z jeho teplej a príjemnej hrude a zadívala sa mu do tváre.

Čakala som svätožiaru, dlhý biely plášť, a možno dokonca aj neviditeľnú silu, ale muž, ktorý ma objímal, bol úplne hmotný. Ľudský.

Obyčajný človek. Prekvapene som zízala do jeho modrých oči plných strachu, no aj odhodlania.

Odtiahla som sa od neho a ešte raz si ho obzrela. Všedný mladý muž. Tmavé rifle, mikina, suché pery, bledá tvár, tyrkysové oči a blonďavá štica. Prečo by niekto ako on chcel pomôcť žene, ktorá sa pokúša zabiť? Prečo by sa mal vôbec zastaviť a snažiť sa ma zachrániť?

„Nemusíš sa ma báť, neublížim ti. Som Patrik.“

Prečo by ma nejaký človek zachraňoval, ak mi doteraz všetci len ubližovali? Prečo by práve jemu malo záležať na tom, či budem žiť, alebo umriem, ak to nebol anjel ani Boh?

O čo mu ide?

Podal mi ruku. Mlčky som na ňu hľadela.

Hlasno si povzdychol. „Tak dobre. Môžem ťa zavolať na čaj? Prosím, vonku začína byť zima. Obom by nám padol dobre, čo povieš?“ milo a nežne sa na mňa usmial.

A čo teraz? Zachránil ma. Neskočila som, hoci som bola pevne odhodlaná. Čo urobíme teraz? Ako to vyriešime?

Súhlasne som prikývla a prijala pozvanie na čaj. Urobil to len zo slušnosti, aby ma tu nenechal samu a opäť som sa nerozhodla skočiť. Potom by si vyčítal, že nespravil viac. Nech to urobil pre čokoľvek, musela som to prijať. Nemala som inú možnosť. A napokon, ak sa zajtra rozhodneme rovnako, rieka nevyschne ani most sa nepoberie na večnosť bez nás.

Zomrieť môžeme kedykoľvek, ale rozhodnúť sa žiť, to sa dá len niekedy.

 

Celú cestu som mlčala. Patrik, ako sa dotyčný predstavil, občas niečo povedal.

„Tu bývam,“ prehodil. „Doma je iba sestra, nemusíš sa báť, že by som ti ublížil. Aj ona je úplne neškodná, len občas ma vie dosť rozčúliť,“ zasmial sa a otvoril vchodové dvere na bytovke. Výťahom sme sa vyviezli na siedme poschodie.

Nemala som mať z čoho strach, lebo som nemala už čo stratiť.

„Pokojne sa vyzleč a vyzuj.“ Zahľadel sa na moje, od ranného dažďa premočené tenisky. „Tu sú papuče.“ Zobral ich z poličky a podal mi ich do rúk.

„Ďakujem,“ šepla som a on sa na mňa milo usmial.

Prezula som sa a nasledovala jeho kroky po rovnej chodbe.

Čím som si zaslúžila jeho pozornosť? O čo mu vlastne ide? Naozaj to robí len tak? Ako dobrý skutok? Na tie som už prestávala veriť. Ako na všetko dobré a správne. Vlastne som tomu nikdy ani nedôverovala. Boh a viera pre mňa jednoducho neexistovali. A predsa som sa dnes k nemu prihovárala a kričala naňho. Akoby sme boli starí známi a odlúčili sa len na chvíľu.

Zbláznila som sa. Úplne som sa pomiatla.

Asi je to už tak. Keď sa ocitneme na dne, vidíme pred sebou pomyselnú hranicu medzi životom a smrťou. V hlave sa nám tvoria predstavy. Čo nastáva po smrti? Skutočne je tam len prázdno alebo nebodaj spoznáme Boha?

V okamihu, keď sme plní strachu, je jediné, čo nás dokáže trocha upokojiť, práve tá predstava milujúceho Stvoriteľa, ktorý nám všetko odpustí a my budeme žiť večne. Vtedy je všetko úplne iné.

Mala by som byť celá nesvoja. V cudzom dome s cudzím mužom. Bez štipky zodpovednosti. Čo ak mi chce ublížiť?

Lenže necítim strach. Prečo by som mala byť opatrná pred ním, keď neviem ustrážiť ani samu seba!

Stačil malý skrat v mojej hlave, sklamanie v láske a kvôli nejakému hlupákovi som sa chcela pripraviť o život. Nanešťastie toho somára stále milujem. Najväčšia hlupaňa tu budem asi ja.

Patrik postavil predo mňa šálku s čajom.

„Myslím, že si môžeš dať dolu sveter, nemáme tu až tak chladno,“ žmurkol na mňa.

Vyzliekla som sa a sveter prehodila cez stoličku.

Čo ak teraz Patrik zbadá, že som tehotná?

Díval sa na mňa, pozoroval, no neposudzoval. Nevšimol si nič. Videla som to v jeho modrých očiach. Boli čisté ako samotné nebo.

„Dáš si praženicu?“

Aká hlúpa otázka. Kam tým mieri?

„Nie, ďakujem.“

„Určite? Stavím sa, že lepšiu si v živote nejedla,“ pousmial sa. Mal nevinný úsmev ako malé dieťa. Tento chlapík mi určite neublíži.

„O čo by sme sa už len my dvaja mohli staviť? O život?“

Patrikova tvár zostala meravá. Čo som to povedala?

Zachránil ma. Zavolal k sebe domov. Uvaril mi čaj a všemožne sa snažil odpútať moju pozornosť od smrti. Aj za cenu, že robil zo seba hlupáka. Nič z toho nemusel. Mohol ma nechať na moste. No neurobil to, hoci takto by sa zachovala väčšina. Nemohol tušiť, kto som a prečo to robím, no namiesto odsudzovania mi ponúka praženicu, upokojenie a ja som sa mu ani nepoďakovala.

Vlastne ani neviem, či som mu vďačná, alebo sa na neho hnevám. Poďakovanie je však slušnosť, ktorej nie som schopná.

„Ja chcem… jaaa,“ ozvalo sa spoza mňa a do kuchyne vbehlo s prenikavým smiechom nízke blonďavé dievča.

„Môj braček je na vajcia hotový expert.“ Postavilo sa na špičky a letmo ho pobozkalo na líce.

Dievča sa otočilo ku mne a s vycerenými zubami mi podávalo ruku. „Som Nina.“

„Ema,“ potriasla som jej rukou. V Patrikových očiach som zbadala záblesk poznania. Jemu som nechcela prezradiť svoje meno.

„Veľmi rada ťa spoznávam, Ema. Aj by som ti povedala, že mi o tebe Patrik veľa hovoril, ale klamala by som,“ nadvihla jedno obočie. „Je tak trochu tajnostkár. Inak je však úžasný mladý muž. A to ti nehovorím len preto, lebo je môj brat. Vážne! I keď mať sestru, ako som ja, je naozaj veľké plus,“ dodala sebavedome.

Hoci som bola v nezávideniahodnej situácii, na Nininom monológu som sa musela zasmiať.

„Myslím, že už stačilo, Nina.“ Ak by ju Patrik neprerušil, určite by pokračovala.

Nina zagúľala očami. „Radšej mi už urob praženicu, ani Ema sa už nevie dočkať.“

Nesúhlasne som pokrútila hlavou.

„Nečaká ťa už náhodou vonku Matúš?“

Zhíkla. „Vlastne hej. Musím utekať. Máme rande,“ zapýrila sa a obliekla si sveter.

Odchlipla som si čaju. Stále bol dosť horúci na to, aby mi popálil jazyk.

„Fakt som ťa rada spoznala, Ema. Dúfam, že sa ešte uvidíme. Užite si večer,“ pousmiala sa a o chvíľu sme počuli už len buchnutie dverí.

Nina nechala po sebe poriadny prievan.

„Teraz už poznáš moje bláznivejšie ja,“ prehodil Patrik s úsmevom.

„Ty si bláznivejší!“ ozvalo sa odo dverí. „Zabudla som si kabelku, už letím, pa.“

V byte zavládlo na chvíľu ticho a potom sa od stien odrazil náš spoločný smiech.

Úplne som zabudla, aké je mať doma súrodencov. To každodenné hašterenie a podpichovanie sa. Chýba mi spoločnosť.

„Mala by som už ísť domov.“

Počas posledných minút som úplne zabudla, prečo som vlastne tu. O to predsa Patrikovi išlo. Úlohu mal splnenú, mohol ma nechať ísť. Svedomie bude mať čisté.

„Takže ťa nepresvedčím na praženicu?“

„Nie,“ prehovorila som s vedomím, že sa usmievam. Prečo? A naňho?

Rýchlo som vypila čaj a postavila sa zo stoličky. Naozaj by som už mala ísť. Nebola som doma od rána. Ktovie, či si to niekto všimol.

Moje telo odrazu zahrialo príjemné teplo.

Patrik letmo držal moju ruku. Akoby sa jej ani nedotýkal, a predsa som cítila, ako z neho vyžaruje teplo.

„Ema,“ šepol. Z jeho úst znelo moje meno akosi inak. Krajšie. Jemnejšie. Akoby som to ani nebola ja.

„Dúfam, že sa ešte uvidíme.“

Veľmi dobre som si uvedomovala, čo znamenajú jeho slová. Bola to prosba.

Nie však o stretnutie. O život.

Knihu si môžete zakúpiť TU . Ak ste ju už čítali, môžete o nej napísať pár slov. :)