Takto to pokračuje...

Takto to pokračuje...

Obálky boli začiatkom sna. Sna o poslaní, odovzdaní myšlienok, láske, ktoré doteraz driemali iba vo mne. Úlohou obálok bolo šíriť lásku ďalej. Dostať ju k tým, ktorí ju potrebujú a chýba im. Hľadajú ju a nevedie nájsť. 

Svoj sen som snívala ďalej a pustila sa do knihy. Písala som a strany môjho notesa sa zaplňovali.

Škrtala som slová jedno za druhým, trhala strany. Dookola to prepisovala. Niečo tomu stále chýbalo. Tak veľmi som túžila napísať knihu o Bohu, až som sa nato príliš upla. 

Nedokážem to...opakovala som si dookola. Kto by chcel čítať také knihy? A ešte moje?! Zlo sa mi snažilo dostať do duše a niekedy sa mu to naozaj dobre darilo. Asi by som mala písať radšej erotické romány. Tie sa dobre predávajú a žnú úspechy.
To, ale nikdy nebol môj sen. Nikomu by to neprinieslo šťastie a lásku. Tobôž nie mne.

Modlila som sa k Bohu a hľadala východisko z tohto bludiska obálok a kníh. Prosila som ho o pomoc. A on mi pomohol.

Odrazu som v tom mala jasno, na papieri sa objavovali prvé slová a ja som vedela, že sú tie správne.

Boh nie je len slovo.

Boh je láska.

Pochopila som to v jedinom momente.

Keď si vstúpil do môjho života.

Spoznala som lásku.

Spoznala som teba.

(ukážka z knihy- Vyhradené pre teba)

Tieto slová, prvé a zároveň posledné. Ktoré cely čas určovali smer. Odrazila som sa od nich, ako sa plavci odrážajú z mostíkov. Tak, ako lietadla pri vzlete od pristávacej dráhy. Na chvíľu som sa ocitla vo vzduchu a snažila sa ním lietať čo najdlhšie. Kedykoľvek som sa vrátila na zem, opakovala som si tieto slová a inšpirácia sa vrátila.

Prepisovala som a škrtala vety. Nahrádzala som ich novými, správnymi. Všetky slová som preberala s Bohom. Je to dobré? Myslíš, že to je správne? Nemám to zmeniť?

Myslím, že moje časté otázky ich hore v nebi zasypali. Neubúdali len pribúdali.😊

Po dlhých a strastiplných dvoch rokoch bola kniha dokončená. Ďalší polrok však trvali kozmetické úpravy, ďalšie prepisovanie. (Dodnes nechápem, ako niekto dokáže napísať knihu jedným dychom.) 

Keď si ju teraz po istom čase, čo uplynul, čítam znova, vždy nachádzam niečo, čo by som urobila inak. Vymazala a nahradila. Ale tak je to aj so životom. Vždy sa nájde niečo v našej minulosti, čo by sme chceli zmeniť. No je to dobré tak, ako je. Boh nás dokáže upresniť a zastaviť v tom správnom čase (aj keď sa nám to nezdá, pretože niekedy to už vyzerá byť neskoro).

Boh ma zastavil a spresnil čas. Nastal teraz.
Teraz v tejto chvíli, keď aj Ty čítaš tento článok. Moja kniha uzrie svetlo sveta. Dostane sa do rúk ľudí a každí si z nej môže vziať to, čo je preňho podstatné. Možno to bude všetko, no nemusí to byť ani nič. Rada by som bola, ak by to bolo aspoň niečo. Stačí jediná veta. Jedna myšlienka.

Moja kniha si žije svojím vlastným životom, teraz ho už nedokážem zmeniť, môžem byť len pozorovateľ, jasať alebo plakať. Oboje prijímam. Pretože nikdy nič nie je čierne ani biele. Pozitívna aj negatívna kritika, oboje ma posúvajú vpred. K lepším zajtrajškom a brilantnejším knihám, ktoré sa snáď dostanú z mojich notesov až k ľudom.

Pretože Boh nie je len slovo. Boh je láska.
A láska má so slovom viac spoločné, akoby sa na prvý pohľad zdalo.

Nakoniec to pochopí aj Ema s Patrikom, hlavný hrdinovia knihy. To, čo ich celý čas spája sú práve slová. Slová a list, ktorý sa ocitol pri kamennom kríži.
Vyhradené pre teba. 
List, obálka, ktorá má svoj vlastný príbeh...
Neboj sa doň začítať.
Prijmi jeho výzvu a nechaj ho žiť svoj príbeh cez teba... 😍💗