Takto sa to žačalo...

Takto sa to žačalo... 💌

Na počiatku bola vášeň. Obrovská chuť po zmene. Otvorenosť a srdečnosť. Túžba zaplniť tú čiernu dieru pri srdci, ktorá sa stále zväčšovala a silnela. Bola to túžba, mocná láska, ktorá viedla až sem. K Bohu, dobru. Šíreniu slov a lásky. Pretože na počiatku bolo slovo. A to slovo bolo Boh. 

Toto sú slová, ktorých úlohou je priviesť k nám Boha. Lásku. Zaplniť tie čierne diery a všetky prázdne miesta v našej duši. 

Obálka, ktorá píše svoj príbeh. Prvá a jediná, ktorá ostala. Za päť rokov svojho života si prešla dlhú cestu. Narozdiel od iných nezavítala do niečiej schránky, bola schovaná v mojej peňaženke. Aby teraz mohla naplniť svoj príbeh. 💗

Písal sa rok 2014. Skorá jeseň, premenlivý september. Neprítomný pohľad z okna na internáte smeroval do neba. Modrá farba oblohy sa mi mihala pred očami, skúšala som sa vniesť do tohto sveta, plného Boha a lásky.
Veľká túžba, obrovská chuť a pritom tak mizivá úspešnosť.
Čiernu dieru uprostred mojej hrude sa nedarilo zaplniť. Strašila ma a neustále na seba upozorňovala. Po každom dobrom dni s myšlienkami na nebo sa mi snažila podsúvať zlo.

Viem, že veľa z nás cíti to prázdno. Nedá sa to presne určiť ani vysvetliť. Niečo nám chýba. V našom tele sa ukrýva diera, ktorá sa nedá zaceliť ničím hmotným. Náhlime sa za šťastím, plnením svojich snov s predstavou, že teraz to príde. To musí byť ono! Po tomto tá diera zmizne! Veď už mám všetko!  Plníme si materiálne i nehmotné sny. No predsa zakaždým, keď dosiahneme cieľ, diera v našom srdci je stále rovnaká. Nič sa nezmenilo.
Na túto prázdnotu existuje iba jediný liek. Tisíc rokov overovaný a ešte nikdy nesklamal.
Našim liekom je Boh. 

Potrebovala som sa k nemu dostať bližšie. Pochopiť ho a prijať do svojho srdca, aby zabral to prázdne miesto. A tak sme s mojou úžasnou kamarátkou, Radkou, dostali nápad.
Ja som začala písať. Ona strihať.
Dostali sme impulz a nechceli sa ho pustiť. Začali sme tvoriť malé obálky, určené presne pre Teba.

Pre ľudí, ktorí sú ako my. Potrebujú liek. A, čo je viac ako slovo? Slovo, ktorým sa všetko začalo?
Pochopili sme, že tá diera sa nedá zaceliť zo dňa na deň. Chce to kopec úsilia, snahy aj sebazapierania. Stojí to však zato. Pretože cesta k Bohu je zároveň plná šťastia, nehy, milosti a nevýslovnej lásky. Predovšetkým je to však cesta radosti. Keď je naša duša naplnená a plná odhodlania.

Tvorili sme obálky Vyhradené pre Teba. Chodili po ulici a vhadzovali ich do schránok. Ukladali sme ich na lavičky a prinášali ľudom Boha, lásku, najlepšie, ako sme vedeli. S pocitom, že hoc len jedna jediná obálka prinúti jej prijímateľa, aby sa nad ňou zamyslel, tak to bude stáť zato.
Samozrejme, nedostali sme žiadne ohlasy. No nevzdali sme sa. Prešli roky.
Moja túžba priviesť tieto obálky k ľudom prerástla do niečoho väčšieho. Do knihy. Ktorej názov nemohol byť iný ako nadpis na obálkach. Pretože nesie to isté posolstvo.
Lásku pre každého.

Z tej doby mi ostala iba jedna obálka. Možno je to práve tá, ktorá mala niekoho priviesť k Bohu. Jej príbeh sa ešte len začne. Možno to bude aj tvoj príbeh...


https://www.facebook.com/pg/laurafechovablog/posts/?ref=page_internal