Na zázraky neverím

Na zázraky neverím

Nikdy som nič cenné nenašla. Nič dôležité nevyhrala. 
Pretĺkala som sa životom bez zásahu viditeľných zázrakov. Bez toho, aby sa mi veci a príležitosti sami priplietli popod nohy. Žiaden zázrak som nezažila.

Až kým som jedno popoludnie nenašla neznámy predmet na mojom stolíku. A o pár rokov nezbadala ten istý predmet plávať v mori. 
Nič som nenašla a nič som nevyhrala. 
Ten predmet si totiž našiel mňa. 

A od toho prvého momentu sme sa do seba zamilovali. Každý z nás mal za sebou svoj príbeh, a pritom sme mali toľko spoločného. Skrytá bolesť, mocný strach. Ale potom. Keď sme sa spojili a predmet sa ocitol na mojom krku... došli sme k poznaniu.
Toto nie je výmysel. Je to skutočný obraz toho, ako Boh koná v našich životoch. Aj v také jedno obyčajné sychravé popoludnie.

Kríž nie je symbolom utrpenia. Práve naopak, je znakom nezastaviteľnej a obetavej lásky.

Nemyslím si, že niečo v našom živote sa deje iba tak. Všetko má svoj význam. Keď som v ten deň prišla na izbu a zbadala tam náhrdelník s krížikom, nechápala som odkiaľ sa tam vzal. Kedže som bývala na internáte do úvahy prichádzali spolubývajúce. Ani oni o ňom však nič nevedeli. Nikomu nepatril, nikto ho nestratil. Predmet odnikadiaľ.  

Odrazu tam bol. Uložený na stole, akoby tam patril odjakživa. Zjavil sa práve v tej chvíli, keď som pochybovala, či človek, ktorý ho niesol vôbec existoval.
Prišiel mi dať odpoveď.

Dlho som si lámala hlavu nad tým, odkiaľ sa tam vzal. Vyzvedala som od všetkých blízkych, ktorí pripadali do úvahy. Nič. Žiadna odpoveď, ktorá by dávala zmysel.
Snažila som sa zvážiť všetky možnosti. Ale kdesi vo vnútri som to stále cítila. Ten príjemný, hrejivý  pocit, že to naozaj nebola náhoda.
Nakoniec som to pochopila. Boh si ma našiel. Obdaroval ma, aj keď som si to možno nezaslúžila. Spravil ma víťazkou, hoc som sa nezúčastnila žiadnej súťaže. A to všetko len preto, lebo ma má rád.
Otvorili sa mi oči.

Žila som s očami otvorenými dokorán a sledovala predmet na mojom krku ako koná aj v životoch iných. Občas prišli pochybnosti. Je to naozaj tak? Odporovala som si a každý deň menila svoje názory. Zmeny v našom zmýšľaní nikdy nemôžu byť ktovieako radikálne. Mozog aj srdce potrebujú svoj čas. Na prijatie vecí, ktoré sú niekde nad nami. Ich zaradenie do nášho každodenného, ľudského života.

Neskôr, o pár rokov, keď som sa myšlienkami rozhodovala v dôležitom rozhodnutí, to prišlo znova. Plávala som v mori, keď som na jeho hladine zbadala neznámy predmet. Doplávala som bližšie a zovrela ho pevne v rukách, mysliac si, že som sa zbytočne ponáhľala za nejakou riasou.


Dlaň som otvorila a zbadala ho tam. Srdce sa mi splašene rozbúchalo. Znova to prišlo. Ten istý predmet. Presne ako vtedy. Tentokrát však už bez pochybností.
Dostala som odpoveď.


Na zázraky neverím. Nemusím v nich veriť. Nemusím v nich dúfať. Nemusím sa na nich ani spoliehať. Nemusím nič. No môžem im dať šancu. Môžem ich žiť. Teraz v túto chvíľu a aj v tisíc ďalších momentoch svojho života.
Pretože zázraky v našich životoch sa dejú neustále. Dokonca sa dejú aj v životoch tých, ktorí v nich neveria. Dokážeme ich však vidieť až potom, ako sa im otvoríme. Budeme schopný ich prijať, bez toho, aby sme sa ich snažili pochopiť. Nesnažili sa ich rozlúštiť a hľadať za nimi niečo hmotné, niečo, čo tam vôbec nieje.
Až potom začneme vidieť veci.... :)